19.03.2009 - Rozhovor s Jurajom Jakubiskom /slovenský filmový režisér/

Ako si spomínate na Vaše štúdium na základnej škole?

Všetko čo sa týka mladosti patrí medzi najkrajšie spomienky. Keď som bol žiakom na ZŠ chcel som byť čím skôr dospelý, pretože väčšie ciele pred nami neboli než ukončiť školu a stať sa „niečím“ a ako ostatní moji priatelia sme romanticky snívali o veciach, ktoré sa nikdy nestali.

 

Aká bola Vaša najhoršia známka na základnej škole?

Najhoršie známky, ktoré som mal sa týkali chovania a kreslenia, z ktorého som skoro prepadal.

 

Spomeniete si na nejakú úsmevnú príhodu, ktorú ste zažili v škole / na vyučovacej hodine?

Doma i pedagógovia na mňa našili prezývku „živé striebro“. Bol som nevypočítateľne pohyblivý, tvárny, temperamentný a ako neriadená strela som spôsobil mnohé katastrofy v pedagogike. Nie div, že doteraz si pamätám slová triedneho učiteľa: „Jakubisko, Jakubisko, ja ťa mám rád tak, že by som Ti dal aj srdce... Ale srdce Ti dať nemôžem, tak Ti dám radšej dvojku z chovania.“

 

Venovali ste sa ako dieťa nejakému športu? Akému?

Už ako malý chlapec som  sa rád púšťal do bitky. Dal som ranu a potom som utekal. V behu som bol neprekonateľný, takže som si to mohol dovoliť. Pamätám sa, že ako 12-ročný som niekoľkokrát sám pre vlastnú potrebu absolvoval trasu maratónskeho behu v Košiciach. Skákal som závodne do výšky, na lyžiach i do vody.  Všetko vyvrcholilo neskôr, keď som uplatnil svoju fyzickú zdatnosť pri skoku padákom.

 

Ktorý z Vašich filmov sa Vám nakrúcal najlepšie. Ku ktorému z filmov Vás viažu najlepšie spomienky?

Myslím, že takýmto filmom boli Zbehovia a pútnici, kde som okrem scenára a réžie robil aj kameru. Bolo to obdobie najväčšej slávy českého a slovenského filmu a ako člen novej vlny som experimentoval s farbou i obrazom. Ak si myslím, že všetky moje filmy by som dokázal po rokoch nakrútiť lepšie, je to jediný film, ktorý mi svojou insitnosťou vyvoláva spomienky na ľudí a miesta, ktoré sa zmenili alebo už nie sú a ktorý naznačoval filmovú cestu, ktorej som zostal verný.

 

Čo má podľa Vás spoločné fotografia a film?

Na Škole umeleckého priemyslu som začal grafikou a skončil fotografiou. Spolu so zosnulým E. Havettom sme sa snažili o fotografické komiksy, ktoré smerovali k filmu tým že jednotlivé fotografie boli vlastne zastavené filmov zábery, vyjadrujúce dej i príbeh. V tejto dobe bola fotografia najbližšie k filmu, pretože ten bol statickou skladbou nehybných záberov. Nie div, že práve fotografia ma priviedla na myšlienku stať sa filmovým kameramanom. Od tej doby si našiel film svoju dynamickú estetiku umocnenú strihom a podobne ako sa odpútal od divadla, odpútal sa aj od fotografie. To, čo zostalo spoločné je obrazové videnie, ktoré je vo fotografii obmedzenejšie, pretože fotografia je záznam okamžiku.

 

Posledný Váš film BATHORY bol dlhoočakávaným dielom a zároveň vynikajúcim filmom. Chystáte v súčasnosti jeho uvedenie na DVD príp. aj v TV? 

DVD by malo vyjsť až koncom roku, pretože mnohé zahraničné uvedenia sa ešte len pripravujú. Zároveň chystáme aj TV verziu, ktorá by sa mala skladať z troch 90 minútových dielov a mala by obsiahnuť všetok materiál i pokračovanie, ktoré diváci vo filme nevideli.

 

Aký máte vzťah k fotografii? Máte digitálny fotoaparát?

Keď som bol prvýkrát v San Franciscu a o niekoľko rokov neskôr v New Yorku, celé dni a celé noci som chodil, hľadal zvláštne zábery, aby som mohol vyfotiť desiatky filmov. Až po niekoľkých rokoch mi to došlo. Položil som si otázku: „Čo Ťa ženie do tejto únavnej práce. Chceš vydať knižku?“ A musel som si odpovedať, že knižku o New Yorku ani San Franciscu nechcem vydať a že je to iba choroba povolania a profesie, ktorú som vyštudoval.

Samozrejme, že mám niekoľko digitálnych fotoaparátov, ale mám aj klasické. Dokonca vlastním akési malé múzeum fotoaparátov, medzi ktorými nechýbajú ani veľké doskové fotoaparáty, s ktorými som sa ešte pred niekoľkými rokmi snažil vyfotografovať prírodu spôsobom, akým digitálne fotografia nemôže stačiť.

 

Ako sa Vám páči fotoprojekt FOTOGRAFIA OČAMI DETÍ?

Ako deti sme boli všetci Picassami. Maľovali sme abstraktne, pretože ten svet sme videli trochu inak. Dieťa má oko, ktoré sa rovná širokouhlému objektívu, ktorý sa postupom času v dospelosti splošťuje. Očami detí je svet väčší a preto sa mi projekt FOD páči. Myslím, že by sme sa mali vracať i my dospelí  k tomuto pohľadu.

 

Môžeme Vás už teraz pozvať na nejakú z našich akcií napr. výstavu FOD?

Samozrejme Vaše pozvanie prijmem rád, hlavne teraz, keď filmy nekrútim ale pripravujem.

 

S Jurajom Jakubiskom sa rozprával Ľuboš Lukáč

Návrat na stránku Rozhovory.

9. Leto s I.M.T. Smile